Som v nebi alebo naopak som sa dostala do pekla??? Bielo-modrá sestrička a kovová posteľ mi napovedá, že to druhé, navyše to stále isté peklo z ktorého únik sa... no proste nepodaril, no! Všetko naokolo je až tak nechutne čisté, je mi z toho ešte blbšie ako doteraz. Je to proste len ďalší kôl zapichnutý do môjho tela. Cítim sa, akoby som ležala na tej akupunkturistickej posteli či ako sa volá. Ďalšiu ranu dáva sestrička, jej pohľad akoby hovoril, „pche, ty chudera, keď sa budeš chcieť nabudúce zabiť tak nech ťa pri tom nenájdu, pitka jedna sprostá...“ Bojím sa itak len jediného: keď za mnou príde Andrei. Teda aspoň dúfam, že vôbec príde. Vlastne sa tú možnosť snažím zakopať do najčernejšej zeme a chcem dúfať, že príde (čím skôr, tým lepšie) a bude sa ma pýtať prečo a ja mu nebudem schopná odpovedať, lebo dôvody sa proste nedajú povedať jedným slovom či vetou. Obaja budeme trpieť tichom alebo naopak a len ja budem vedieť, že zase zomieram a
Dvere sa práve otvárajú a on v nich stojí. Nehýbe sa, akoby ani nedýchal, len sa na mňa pozerá a hrozne sa snaží aby nevyzeral vyľakane, zhrozene alebo inak labilne no sem tam mu to prebleskne cez oči a ja to vidím. Nehovorí ale pýta sa a ja to počujem. Prečo... „Nedá sa to povedať jedným slovom či vetou,“ vravím a dúfam, že už sa pýtať nebude, aspoň nie teraz. Príde k mojej posteli a strelí mi facku.
Dvere sa otvárajú a v on v nich stojí, spím alebo mi šibe?! Nehýbe sa, akoby ani nedýchal, len sa na mňa pozerá a hrozne sa snaží aby nevyzeral vyľakane, zhrozene alebo inak labilne no sem tam mu to prebleskne cez oči a ja to vidím, alebo si to len myslím? Nehovorí ale pýta sa a ja to počujem. Prečo? „Nedá sa to povedať jedným slovom či vetou,“ vravím a dúfam, že už sa pýtať nebude, aspoň nie teraz. Príde k mojej posteli a objíme ma... tak prečo preboha neplačem ani len hystericky nevzlykám, len ho držím tak silno až mu odtrhávam ruku a líham si vedľa nej ako vedľa nejakého macka...
Komentáre