Dneska ráno mi sestrička povedala, že ma zajtra pustia domov. Aj keď neznášam nemocnice a hlavne ten ich zatuchnutý puch, radšej by som tu ešte chvíľu zostala. Len tak by som si ležala a čumela do blba, nereagovala na všelijaké šeky a neviem čo všetko ďalšie. Len tak by som si ko-existovala so všetkými tými posteľami, dezinfekčnými obrúskami a žijúcimi mŕtvolami, čím som sa de facto stala aj ja... Začínam sa však diviť sama nad sebou, včera večer som si len tak vyšla na balkón a celá natešená pozorovala hviezdy. Ani neviem kde sa to nadšenie zrazu vzalo, len som tam stála a na chvíľku si nemyslela, že zase umieram a hlavne že na to vôbec mám chuť! Na chvíľku som bola rada, že som.
Ako aj napríklad dneska na prechádzke- Andrei sa ma stále pýtal prečo, že či ho už nemilujem keď som sa chcela odpraviť a nechať ho tak, a ja som mu zase neodpovedala, len sa usmievala lebo sa mi chcelo.... proste chcelo! Chcelo sa mi usmievať, smiať sa a ... a potom som si spomenula na všetku tú krv čo som nechala na kachličkách v kúpeľni, na to, že som sa vlastne na smrť tešila. Zvrtla som sa na opätku a šla naspäť na izbu, len sprvu nechápavo hľadel, potom sa za mnou rozbehol a chytil mi ruku. Prešlo to. „Keď prídeš domov,“ hovoril mi, „ostaneš ešte chvíľu v kľude a nikam nepôjdeš, hej? Ani do roboty, ani nikde.“ „Nemyslíš vážne, doma by som zošalela!“ vravela som mu a on sa odvážil na mňa ironicky pousmiať a pobozkať ma. Odišiel ako vždy priskoro na to, aby som mohla aspoň na chvíľku mať pocit, že je len môj.
Keďže na izbu sa mi nechcelo, chodila som si ešte chvíľu po vonku a hrala sa s kalužami. Ich špinavá hnedá voda ma rýchlo upokojovala a zatiaľ čo som si s prútikom len tak v nej čľakala, nemyslela som na nič. Ni na seba, ani na neho, čo tam po ďalšom svete... Nemám potrebu sa starať o svet, sám sa zničí a ja dúfam, že oveľa neskôr ako ja.
Komentáre