Ani neviem prečo som to už neurobila skôr ikeď priznávam že s touto žiletkou, pardon myšlienkou sa pohrávam už dlhšie... Už sa to nedá vydržať, stalo sa pravidlom zobúdzať sa vprostred noci zo sna potiac a dychčiac, túžiac pritom po jedinom- zomrieť. Sprvu vám to príde desivé a čudácke, po čase vás to začne tlačiť k múru a hoci sa vám zdá, že ste to potlačili, vykynožili, proste je to preč a už sa to nezopakuje, opak je však pravdou. Hocičo robíte, hocikde ste, s hocikým ste... vaše myšlienky si vás nájdu, nemožno sa im skryť. Po čase im začínate naslúchať, je to tak oveľa znesiteľnejšie a vy sa cítite že robíte práve to čo vás napadne (smiešne)... odporovať nemôžete, trest je tvrdý, ste sami sebe sudcom a katom. Sami si za to môžete, že tu ešte stále ste... že tu ešte stále som, ja... Keby to len bolo také jednoduché, proste si zarezať do ktorej?! Ľavej či pravej ruky??? Sakra, takéto hovadiny ma napadajú! Už na to nemám nervy, myslím že už ani Andrei nie, bezo mňa sa mu isto uľaví (nie, nie, povedzte mi že nie!) a ...
A tak... nejdem už nad tým filozofovať, musím však počkať kým sa mi prestane triasť ruka. Trepem s ňou hore a dole, lámem si prstami, uvedomujem si, že začínam poskakovať hore dole po kúpeľni až narazím do dverí... „Deje sa niečo?“ Kričí na mňa môj Andrei zo spálne. „Nie, ehmm, spadol mi šampón na zem.“ uznávam, sprostá výhovorka ale iná ma momentálne nenapadá, nič to. Ruka sa triasť prestala, žiletku som poriadnejšie zovrela v dlani...chyba! Krava jedna ostrá ma dorezala do dlane, bolí to jak fras! Dobre, do druhej ruky teda! Mám sa na to pozerať či nie? Veď to robím prvý a posledný krát v živote... Ešte aj zrkadlo pukne od tohto cynizmu, bože! Vodorovne či zvisle? Volím kompromis a beriem to na šikmo, štípe to ako sviňa, prekristapána au... Už nedýcham, už len dychčím a srdce mi od vzrušenia bije ako zvon. Ústa si zakrývam rukami nech ma nie je počuť, teda môj dych... Akoby sa mi triasli nohy, horšie však že ruka ma stále páli. Krv pomaly odteká do umývadla, je taká sladká... moja krv. Pristihujem sa ako ju sajem, plním si ňou ústa, nepripadá mi to úchylne, nie, vôbec nie... Celý život som čakala na tento oslobodzujúci pocit, prečo prichádza až teraz?! Krv je snáď už všade, ani neviem prečo ňou potieram jeho tričko a kachličky na stene, na toto som čakala celý život.
Nohy sa mi podlomili a ja som spadla... z posledných síl sa aspoň dávam na chrbát, nemám chuť slintať na dlážku keď ma tu nájde. Dvere sa zrazu otvorili a ja som začula ako kričí moje meno, nechcela som aby ma našiel tak skoro, prečo sakra?! Berie ma do náručia a zase opäť ukladá na zem, choď preč prosíííííím, tlačí sa mi cez pery ale to už nepočuje... ide kdesi do chodby a v momente sa vracia. Chytá mi ruku, snažím sa mu ju vytrhnúť, nechce však pustiť a drží čoraz pevnejšie, strašne to bolí, akoby mi ju chcel odtrhnúť. Zdola ide akýsi divný zvuk, Andrei čosi kričí a ja počujem už len dupot po schodoch
Komentáre