Ešte som sa ani nestihla poriadne vyspať vo svojej vlastnej posteli, už ma budili akísi prišelci svojim klopaním na vchodové dvere aby sme im otvorili a vypočuli si ich skvelú ponuku ako sa dostať rýchlo a lacno do raja, a to len pomocou ich zbrusu novej mastičky na plešinu. Dívajúc sa na nich ako na pštrosy pobehujúce po ulici som pred ich natešenými očami tresla dverami a vyšla naspäť po schodoch do spálne. O pár hodín zase- tentokrát to však neboli obchodníci, ale moji natešení príbuzní, brat s jeho božsky perfektnou manželkou a dvoma utešenými ratolesťami! Asi fakt začnem brať tie antidepresíva aby som sa na nich vedela pekne a milo pozerať a žasnúť nad tým ako krpatému rastú tie zasrané zuby a druhému sa darí zmasakrovať všetkých okolo hokejkou a to nie len počas tréningu na ľade. Nevadí, nevadí, hlavne že sme zdraví(aaaaaaaaaaaaaaaaaargh)!!! Nahodila som teda masku pilnej domácej a poľnej hospodárky a šla im otvoriť.
Smola, že maska vydržala akurát pokiaľ som držala dvere zatvorené, so skončením toho stavu sa moja tvár vrátila do pôvodného stavu. Detiská okamžite vbehli do domu a moja švagriná sa s neskutočne vysokým „Ahooooj!!!“ po mne hodila, brat sa len spoza prahu vyškieral a ja som mu telepaticky vysielala signál, že ak ona ešte raz zapiští, bude to, on kto skončí dnes bez jazyka! Hneď prišiel dole aj Andrei sa zvítať s zobrac decka sa vyvenčiť na počítač - ja som zostala v spároch súcitných pohľadov a dôverného rozhovoru, správnym slovom nazvané to všetko ako výsluch tretieho stupňa. „Tak, povedz nám ako sa máš?“ opýtala sa ma nežne upierajúc na mňa svoje veľké oči Alena. Nemohla som sa zbaviť svojho stihomanského pocitu, že študuje už aj to ako sedím. „Nuž dobre. Je sranda predstierať.“ odpovedala som jej a zasmiala sa, no ona len sedela, brata držiac sa ruku, a stále na mňa upierala svoj pohľad. „Dopočuli sme sa, no, vieš čo asi. Že si sa chcela... “ vyšlo z brata zatiaľ čo upieral pohľad na moju ruku. „Že som sa chcela, čo?“ nechápavo som naňho hľadala, zabávala som sa na nich. „Veď vieš.“ povedala ona a akoby kondolujúco mi chytila ruku. „Aha. Čo teraz?“ „Ak sa ti o tom nechce hovoriť, pochopíme.“ klamali až sa im z úst prášilo. „Nie, to teda nechce.“ pomaly ma prestávalo baviť ako sa so mnou bavili. Vstala som preto a začala im chystať na stôl všetko čo som našla v prvej skrinke.
Komentáre